Boh však, čím je dokonalejšie poznávaný, tým je dokonalejšie milovaný.
BO

Téma mesiaca

Slávia katolíci Halloween?

Pred sviatkami Všetkých svätých – niektorí už to dnes ani nevedia celkom dobre vysloviť a sem-tam už počuť aj “šesťsvätých” – je často starosťou katolíkov – rodičov, kňazov, učiteľov, katechétov, detí – čo s tým nešťastným Halloweenom a všetkými “párty”, oslavami, maskami, zdobením príbytkov tekvicami, bosorkami, pavúkmi, ktoré sa ponúkajú našim deťom a rodinám v obchodoch, televízii, na internete, ba i v snahe o kultúrne obohatenie života našich škôl. Niektorí to príliš neriešia, iní sa na to hnevajú, lebo to nie je naša kultúra, ale “amerikanizovanie” zvonka, a sú aj takí, ktorí to vidia ako škodlivé (strašenie, bosorky, príšery, pavúky), ba nebezpečné a ezoterické, okultné, dokonca ako démonickú oslavu “Pána temnôt”. Čo je to vlastne ten Halloween, a ako sa k týmto novým kultúrnym prejavom prítomným v našej spoločnosti má postaviť katolík, zvlášť katolícky rodič či vychovávateľ? Pohľad na nasledujúce “dušičkové” a “halloweenske” dni v kultúrnom, náboženskom a historickom kontexte ich vývoja môže pomôcť objaviť hlboké a naliehavé výzvy, ktoré Cirkev adresuje veriacemu katolíkovi na 2. vatikánskom koncile (Gaudium et Spes, 61): „Nech teda kresťania spolupracujú na tom, aby kolektívne kultúrne prejavy a podujatia, také vlastné súčasnej epoche, prenikol ľudský a kresťanský duch.”

Niet divu, že masívna strata kresťanského štýlu života v našej spoločnosti vytvára tlak na kresťana, ktorý chce zostať verný svojej viere, a ktorý sa podvedome dostáva do silno obranného postoja, ktorý ho paralyzuje a oslabuje. Práve otázka Halloweenu môže byť krásnou ilustráciou zložitého procesu, procesu stretu kultúr, kreativity kresťanskej viery, jej inkulturácie, výziev očisťovať a pozdvihovať spoločnosť a jej kultúru, i obranného a ustráchaného postoja viery, ktorá je v kríze.

Súčasný Halloween má viac rovín. Bezprostredne ide o zábavu, ktorá dáva životu niečo výnimočné, romantické, tajomné, vytrháva z každodennosti, problémov, nudy, či dokonca prázdnoty. Každá kultúra má však svoje spôsoby osláv, zábav, sviatkov – hlbšie, hodnotnejšie, i povrchnejšie, i škodlivé, i zlé. Nejde tu len o to, či máme dovoliť alebo zakázať deťom súčasné ponuky halloweenskych zábav. Ide o to, že aj my, katolíci, chceme a potrebujeme „sláviť“, potrebujeme aj zážitok, aj zábavu. Ide o to, aby to však zodpovedalo našej viere, vyvieralo z jej vnútra, bolo v hlbokom súzvuku s ňou v jednote života a v ustavičnej kultúrnej tvorivosti. So slovom „Halloween“ sa spája obrovské množstvo prejavov, tradícií, zvykov, ktoré majú mnohoraký pôvod v rozličných obdobiach, národoch, kultúrach a náboženstvách.

Slovom „hallows“ označovali „svätých“. A „All Hallows Even“ alebo „Hallowe’en“ znamená v slovenskom preklade “predvečer sviatku všetkých svätých”. Preto je úplným nezmyslom povedať, že Halloween je pohanský sviatok. Halloween je len staroanglickou verziou nášho „Všetkých svätých“. A pohania všetkých svätých predsa neoslavovali. Oslavovala ich Cirkev už od prvých storočí. Sviatok všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkov. Pápež Gregor III. (731-741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku. Pápež Gregor IV. (827-844) rozšíril sviatok na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých.

Druhým významným sviatkom je spomienka na všetkých verných zosnulých – ľudovo nazývaná Dušičky. Tento sviatok nadväzuje na Slávnosť všetkých svätých. Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny (Francúzsko) roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka behom 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí. Je dňom modlitby za zomrelých.

V dobe sa už vo veľkej miere Halloween stal oslavou zbavenou jeho pôvodného katolíckeho obsahu. Miestami sa z neho stáva i istý druh maškarády, ktorá má záľubu v temných a strašných veciach, čo je istá móda i v kinematografii (Scary movies, Addams family apod.). Samozrejme, niet pochýb o tom, že sme svedkami aj súčasných novopohanských pokusov vzkriesiť staré pohanské druidské magické zvyky a pod. To nájdeme dokonca aj v slovanskom prostredí. Okrem toho v tomto súčasnom novopohanstve nachádzame nemálo prípadov skutočnej nebezpečnej mágie, ezoteriky a okultizmu. V niektorých okultných kruhoch je i snaha konať práve v tieto dni satanské rituály a pod. Ale dialóg kultúr neznesie povrchnosť a je potrebné si radšej overiť zdroj skôr, než odsúdime niečo ako okultné a nebezpečné. A väčšina pôvodných halloweenskych zvykov nemá s okultizmom nič spoločné. V istom zmysle sa skôr zdá, akoby nenaboženská spoločnosť (ba dokonca i spomínaní satanisti) katolíkom postupne kradli Halloween – najmä pri pohľade na niektoré kultúrne prejavy s ním spojené, ktoré sú často zbavené takmer všetkých kresťanských a katolíckych prvkov. Lenže problémom nie je to, či nám kradnú Halloween. Každý sa kultúrne prejavuje podľa svojho presvedčenia a ľudských hodnôt, ktoré vyznáva, a nikomu sa nedá nanútiť viera, ani kultúra. Výzvou pre nás je skôr to, aby sme my, katolíci, katolícke sviatky Všetkých svätých (a sú nimi aj sviatok svätého Mikuláša, Vianoc, či Veľkej Noci) slávili s obnovenou vierou a kultúrnou tvorivosťou.
Máme teda my katolíci sláviť Halloween alebo nie? Samozrejme ho máme sláviť! Je to predsa náš sviatok Všetkých svätých (All hallows eve)! Samozrejme ho nemusíme nazývať Halloween. U nás je to stále sviatok Všetkých svätých. Ale deti sa stretajú so slovom Halloween a je dobré poukázať na to, že Halloween je pôvodne vlastne tým istým našim sviatkom Všetkých svätých. Otázkou je, ako ho sláviť. Rozličné katolícke národy majú svoje kultúrne špecifiká v prežívaní týchto dní. Zaujímavé by bolo vidieť špecifickosť napríklad latinskoamerických zvykov. My na Slovensku máme svoje tradičné katolícke tradície a zvyky spojené s cirkevným slávením sviatku Všetkých svätých. Okrem liturgie svätej omše, ktorá bola vždy srdcom každého katolíckeho slávenia, máme zvyk navštevovať cintoríny, vyzdobiť hroby, typické boli “novembrové chryzantémy”, zapáliť sviečky, ktoré osvecujú celé cintoríny.

            Prichádzajúci kultúrny prúd ,,halloweenskej módy,, sa nedá celkom ignorovať, netreba sa ho ani báť, či proti nemu bojovať. Máme opäť prehĺbiť svoju katolícku vieru a vierou tvoriť kultúru v dialógu s novými impulzami – aj keď nie vždy sú tieto kultúrne impulzy len pozitívne. Obavy o výchovnú ne/vhodnosť zaplavenia sveta detí rozličnými desivými a temnými vecami sú niekedy aj na mieste. Treba byť obozretní. Hoci istá tajomnosť je niečo, čo deti prirodzene priťahuje. Dôležité je, aby sme objavovali vo viere, čo vlastne slávime – ideál svätosti, konkrétnych svätých, ktorí sú svedkami viery v dejinách, krásu neba ako večnej blaženosti a konečného cieľa života, so svätosťou spojenú potrebu očisťovania, lebo len „čistí srdcom uvidia Boha“ (katolícka pravda o očistci), užitočnosť a potreba modlitby za zomrelých, spoločenstvo svätých, ktoré je silnejšie ako smrť atď. Tieto veci vysvetľujme deťom, tieto veci prežívajme a slávme vo viere, a tieto veci vyjadrujme v kultúrnych prejavoch a zvykoch.

Zachovajme dedičstvo toho, čo vytvorili a odovzdali nám naši predkovia, ale buďme aj tvoriví, nie muzeálni, a reagujme v duchu viery na kultúrne impulzy našej doby, aj keď sú často nenáboženské a zmätené.

zdroj: Internet

spracovala: Ivana Šmidová